S dovolením môjho kamaráta owixina, ktorý príbeh napísal, Vám odteraz budú Aldarionky prinášať čítanie na pokračovanie. Ako iste viete každý aj čarodejník môže vymýšľať príbehy nielen zo svojho sveta a tak sa začítajte do úžasného sveta Filipa Hraneckého.

Akadémia (Kapitola 3. Rodina)

| Vošiel som do dverí, ktoré viedli na chodbu plnú izieb. Chodba- prekvapivo- nebola obložená kameňom ako ostatné miestnosti, ale mala len steny bez obkladu natreté nabielo. Na zemi bol rozprestretý len akýsi tmavomodrý koberec bez akéhokoľvek vzoru. Čísla izieb boli zoradené tak, že na ľavej strane boli iba nepárne čísla a na pravej iba párne. Chodbu osvetľovali bodové svetlá umiestnené v rade za sebou. 
| Moja izba bola pochopiteľne blízko východu. Do dverí z tmavého dubového dreva bolo precízne vyryté číslo 9. Neobsahovali nič iné len guľu na otváranie celú zo zlata. Ani zámok. To si akože do izby môže chodiť každý kto chce? pomyslel som si.
| Otočil som guľou. Na moje prekvapenie sa celá rozsvietila. Od ľaku som ju rýchlo pustil. Započul som cvaknutie, ako keď sa zámok odomyká. Znova som otočil guľou a tentoraz sa dvere dali otvoriť. 
| Na druhej strane bola útulná izba určená pre dve osoby. Naznačovali to dve postele na protiľahlých stranách izby - jedna pri okne, druhá pri dverách. 
| Zložil som si cestovnú tašku na posteľ pri okne- odteraz patrila mne nech sem príde ktokoľvek- a otvoril ju. Časť tašky obsahujúcu oblečenie som vybalil a uložil do skrine z tmavého dreva. Zvyšok, ktorý obsahoval zubnú kefku, pastu, mydlo a iné prostriedky v rámci hygieny som odniesol do kúpeľne. Bola za dverami, umiestnenými približne v strede pravej bočnej steny. V taške ostala iba naša rodinná kniha. Spolu s taškou som ju vložil pod posteľ.
| Len čo som dokončil vybaľovanie, už bolo počuť šum študentov hrnúcich sa do svojich izieb. Napadlo mi že sa pozriem na pomôcky, ktoré vrátnička spomínala. Na písacom stole vedľa postele ležala kôpka kníh, niektoré nové, iné vyzerali oveľa staršie než ja. Vedľa kníh stál malý stojan s prázdnymi nádobkami, ktoré pripomínali skúmavky. Ďalej tam bolo pár nádob s divným obsahom, akási krištáľová guľa, tri poznámkové bloky s pávím pierkom - v tomto svete ešte nevynašli pero? | Posledné za všetkými divnými predmetmi bol papier s malými okienkami, zrejme rozvrh. Preletel som ho očami. Žiadna skratka mi nič nehovorila. Aspoň nie je matika. 
| Toto bude vtipné. Nič neviem. Ani len tie najmenšie základy, ani svoju moc poriadne neovládam. Dúfam, že táto akadémia ostane celá než odídem. 
| Z premýšľania ma vytrhlo hlasné buchotanie dažďových kvapiek na okno. Napadlo mi, že pre dnešok už bolo dosť podivností. Ľahol som si na posteľ- bola pohodlnejšia ako vyzerala- s úmyslom na chvíľku si zdriemnuť. Mal som skvelú príležitosť vyspať sa na niečom oveľa pohodlnejšom než je tvrdá zem zo včera. 
| Započúval som sa do dažďového bubnovania zmiešaného s ruchom na chodbe. Netrvalo dlho a upadol som do predpoludňajšieho spánku.

| Kráčal som akousi trávnatou cestou. Všade naokolo nebolo nič iné len tráva. Ani skaly, či stromy, alebo niečo podobné. Obloha bola bez jediného mráčika- čistá, modrá. Po okolí pofukoval jemný vetrík. Bolo to celkom príjemné miesto. 
| Išiel som už hodnú chvíľu do neznáma. Kam vlastne idem? A kde to vôbec som? Nebol so mnou nik, aby mi odpovedal. 
| Odrazu akoby sa trávnatá cesta skončila obrovskou priepasťou. Niekto tam bol. Niekto stál na hranici medzi bezpečím a smrteľným pádom. 
| Postava sa pomaly otočila. Asi počula, že sa blížim. Tú tvár by som poznal kdekoľvek. Nemohol som tomu uveriť. Dlho som ju nevidel a teraz sa objavila priamo predo mnou. Mama. 
| „Mami?" spýtal som sa. Ozvena môj hlas ešte pár- krát zopakovala. Mama nič nepovedala, len sa usmiala.
| Nevedel som čo mám robiť. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, ale čo keby spadla? Nechcel som ju znova stratiť. 
|Odrazu spoza mňa vyšiel otec, akoby bol celý čas so mnou. Prešiel k mame chytil ju okolo pása a obaja sa na mňa usmievali. Bol to celkom pekný pohľad, ale aj trochu desivý keď sa vezme, že stáli na pokraji možnej smrti.
| V tom ma niečo schmatlo za členky. Silno mnou potiahlo až som spadol na brucho do trávy. Začalo ma to ťahať preč a mne sa strácali obaja rodičia z dohľadu.

|Zobudil som sa celý spotený. Chvíľku mi trvalo než som sa spamätal a kým som začal veriť, že to bol len sen. Pozrel som na hodinky. Dvanásť sedemnásť. Nespal som dlho. Koľko mohlo byť keď som si ľahol. Desať? Pol jedenástej? Zaškvŕkalo mi v bruchu. Už by bolo vhodné najesť sa. 
| Podišiel som k dverám. Guľa sa rozsvietila bez toho, aby som sa jej dotkol. To mohlo znamenať len toľko, že sem niekto ide. Rýchle som odstúpil. Z gule sa vytratilo všetko svetlo a niekto z druhej strany ňou otočil a dvere otvoril. 
| Osoba na druhej strane vyzerala prekvapene. Cítil som, že aj ja sa tak tvárim. Pochopiteľne. Nikdy by som nečakal, že s týmto človekom budem zdieľať izbu.

• V PREDOŠLÝCH ČÍSLACH •

Akadémia

(Kapitola 1. Veď sa toľko nestalo)

Len mŕtvy videli koniec vojny; len mŕtvy vedia čo to znamená žiť.
Platón

| Deň ako každý iný. Vlastne ani nie, toto tu už dávno nebolo. Práve som sa zobudil na mieste kde málokedy prespím.
| Otvoril som si oči, oslepili ma slnečné lúče, ktoré prichádzali cez okno obývačky, kde som zaspal a dodávali miestnosti broskyňovej farby ešte väčšiu sviežosť. Do nosa mi prenikol prach z koberca a predo mnou bola prevalená otvorená fľaša, z ktorej kvapkala kola. Prečo som spal na zemi pred dverami do kuchyne? Lepšia otázka by bola, prečo si nič zo včera večera nepamätám? Viem len toľko, že som mal prespať u Petra- kamaráta od škôlky- lebo jeho rodičia išli niekam na víkend . Prišiel som a posledné na čo spomínam je, že som zazvonil na zvonček.
Postavil som sa. Peter ležal na gauči s nohami na zemi. Ešte spal. Žeby zaspal v sede? Nič mi nedávalo zmysel.
| „Peter, vstávaj," mierne som ho zatriasol za rameno.
| Prebudil sa, pretrel si oči, a natiahol sa po celej dĺžke tmavohnedého koženého gauča. ,,Čo sa deje?" rýchlo sa posadil a rozhliadol sa so zmäteným výrazom v tvári. ,,Prečo som prespal v obývačke?"
| „To keby som vedel," odvetil som.
| „Ani ty si nič nepamätáš?" Peťo zdvihol ovládač od telky padnutý pod konferenčný stolík.
| „Odvtedy čo som prišiel si nepamätám vôbec nič."
| „Čudné, vôbec nič sme nevypili." došlo mi kam tým mieril. V celej obývačke nebolo ani stopy po alkohole.
| Mal som čudný pocit, že som to spôsobil ja so svojím „darom".
| „Koľko je vlastne hodín?" spýtal sa a nahodil výraz akoby premýšľal. Určite sa snažil rozpamätať.
| Vytiahol som si mobil z vrecka pravej strany džínsov, kde ho mávam vždy. Na moje prekvapenie som mal štyri zmeškané hovory od otca a jednu esemesku, ktorú som dostal pred pól hodinou.
| Okamžite príď domov. Je to vážne.
| Nahlas som si povzdychol.
| „Čo je?" chcel vedieť.
| „Musím ísť domov. Niečo sa stalo."
| „Tak fajn, ale prídeš ešte, nie? Rodičia dorazia až zajtra."
| „Jasné. Teda ak sa bude dať."
| Odprevadil ma na chodbu a oprel sa o zábradlie schodov vedúce na druhé poschodie. „Daj mi vedieť keď prídeš."
| Obul som si svoje staré ošúchané tenisky a prekročil som cez prah vchodových dverí von do dvora. Ovial ma teplý vzduch spaľujúceho leta. Dostal som chuť vypadnúť niekam na kúpalisko.
| „V pohode, zavolám. Maj sa" vyšiel som na chodník k bráne. Za sebou som ešte počul jeho „čau" a buchnutie dverí. Niekto by si myslel, že sa naštval, ale on búcha dvermi skoro stále.
| Čakala ma celkom dlhá chôdza keďže bývam dosť ďaleko. Ale to ma netrápilo. Myslel som totiž na to, čo môže otec myslieť tým „je to vážne." Žeby sa konečne vrátila mama? Alebo som zase niečo vyviedol? Škoda, že si nič nepamätám. A možno to je práve ono.

| „Už som doma, čo sa stalo? Mama je doma?" 
| Otec sedel za kuchynským stolom s kávou a novinami. Tváril sa vážne. Zložil noviny a zobral si otvorenú obálku ležiacu na stole pred ním. Odkašľal si. „Pôjdeš do letnej školy."
| „Čo?" nebol som si istý či dobre počujem. 
| Vytiahol list z obálky nadýchol sa a začal čítať.

| Vážený pán Hranecký,

| Dovoľujeme si vám oznámiť, že Váš syn Filip Hranecký sa dopustil maximálneho počtu prehreškov voči mágii a to štyri prenosy predmetov a jedno vymazanie pamäti. To všetko príliš blízko smrteľníkov. Keďže je momentálne Vaša domácnosť bez dospelého kúzelníka, navrhujeme, aby navštívil dvojmesačné štúdium mágie na našej akadémii, inak môže čoskoro prísť o svoju moc.

S pozdravom
Akadémia kúziel Merlina II.

| Tak to by vysvetľovalo, prečo si nič nepamätám. Zrejme ma Peter videl čarovať a ja som spanikáril a nechtiac som vymazal pamäť aj sebe. No a ten spánok na zemi? Ťažké kúzla vysávajú energiu. Moc som dostal asi pred štvrťrokom takže sú pre mňa skoro všetky kúzla zložité.
| Otec sa na mňa prísne pozrel. „Tak ty si čaruješ na verejnosti? Chceš aby ťa niekto videl?" 
| Nemal som na to čo povedať. 
| „Ja viem, že som len smrteľník, ale mama tu teraz nie je aby ti pomohla," vzdychol si. „Nič sa nedá robiť, musíš tam ísť." 
| Mama odišla asi pred mesiacom niekam za prácou. Čudné je, že sa s ňou nedá nijak spojiť. 
| „Ale je leto, prázdniny a ja budem dva mesiace trčať v škole?" pokúsil som sa protestovať.
| „Buď to, alebo strata moci. Vyber si." mal pravdu. Keby sa ešte pokúsim čarovať v prítomnosti smrteľníkov tak mi moc rovno zoberú a to je najviac, čo ma s mamou spája.
| „Aspoň tam spoznáš viacerých ako si ty." povedal povzbudzujúco. Zobral si obálku a vytiahol z nej druhý papier.
| „Nikam nejdem. Dám si pozor." sľuboval som, budem sa to snažiť aj dodržať.
| Než stihol niečo namietať odišiel som z kuchyne. Zbehol som si do izby po plavky a Peťovi som napísal esemesku: O 20 minút u teba. Ide sa na kúpalisko. 
| Po chvíli keď sa plavky v skrini našli som chcel ísť. Otvoril som dvere a na moje prekvapenie z nich prúdilo svetlo v obsahu celej zárubne. Vyletel z neho akýsi papier, ktorý pristál na tmavohnedom koberci bez akýchkoľvek vzorov. Zdvihol som ho. Na čisto bielom papieri bolo zlatým písmom napísané: Sme radi, že môžeme Vášho syna Filipa Hraneckého prijať medzi nás. Bude v dobrých rukách. 
| Ten druhý papier, čo otec vyberal z obálky bola prihláška. Nemôžem uveriť, že ma tam prihlásil. Sotva skončila škola a teraz mám ísť do ďalšej. Plný hnevu som tresol tým papierikom o stôl a z druhej strany som napísal: Veľmi pekne ti ďakujem za zničené prázdniny. Pustil som ho naspäť na koberec kam predtým dopadol, zo skrine som si vybral cestovnú tašku a z police na knihy som si vzal jedinú ktorá ma zaujímala. Bola to kniha kúzelníkov od počiatku celej našej rodiny. Dedila sa každou generáciou. Odkedy mama odišla je u mňa bez toho, aby o tom otec vedel. Ak musím ísť do školy v druhej dimenzii, ty pôjdeš so mnou, pomyslel som si a hodil som ju na samé dno cestovnej tašky. Za ňou som do nej nahádzal nabíjačku na mobil a oblečenie na mesiac. Dúfam, že nás aspoň cez víkendy budú púšťať domov. 
| Pretiahol som zips cez obvod polovice tašky. Postavil som sa na miesto kde pred tým stáli dvere. Naposledy som vydýchol v tomto svete a vstúpil som do svetla. 

Akadémia

(Kapitola 2. Koniec leta)

| Prudké svetlo, ktoré ma takmer oslepilo sa pomaly rozplývalo. Už po malej chvíli sa dali vidieť prvé náznaky, že stojím pevne na zemi a nevznášam sa niekde mimo časopriestor. Celý proces prebehol pomerne rýchlo. Len čo sa svetlo rozplynulo, objavil som sa na akomsi mieste, ktoré pripomínalo park. Čakal som, že sa objavím niekde vo dverách. 
| Celý park bol zahalený prírodou. Všade kde som sa pozrel boli stromy. Skoro nebolo vidieť školu. Asi v strede- kde som stál aj ja- sa tiahla širšia cestička až k vchodovým dverám školy. Bola obsypaná čisto-bielymi kamienkami. Pozdĺž nej boli naukladané lavičky celé z dreva. Vyzerali akoby vyrástli zo zeme. 
| Predo mnou sa objavovali svetelné siluety veľkosti človeka. Tak isto ako u mňa aj u nich sa svetlo rozplynulo a ostali len ľudia z mäsa a kostí. Očividne som nebol jediný koho sem nasilu poslali. A možno sem prišli dobrovoľne. 
| Nič sa nedá robiť. Vrátiť sa už nemôžem. Neviem ako. 
| Pripojil som sa k davu magických rovesníkov. Pod nohami mi štrkotali kamienky. Vzhľadom na to, že bolo leto, vzduch bol nečakane chladný. Na nebi vládla čierňava. V takejto atmosfére pôsobila škola ako strašidelný dom z hororov. 
| Obrovské dvere vyzerali ako hradné. Celá budova bola obložená tmavým kameňom, rámy okien a dverí tiež. 
| Dvere sa odrazu otvorili. Na druhej strane sa objavila staršia žena a privítala nás s otvorenou náručou.
| „Vítam vás na tisíc sedemsto šesťdesiatom štvrtom otvorení našej akadémie Merlina II. Som rada, že vidím známe tváre a teší ma že vidím aj nejaké nové." Známe tváre? Dúfam, že tým nenaznačuje, že sa budem musieť o rok vrátiť. Nechcem tu byť ani teraz. Ešte, aby nám dala rovnošatu ako Harrymu Potterovi. 
| „Volám sa Anne McGunt a som riaditeľka akadémie." S takým menom asi nebude pôvodom Slovenka. 
| Kým rozprávala o učiteľskom zbore a iných zbytočnostiach, ktoré ma nezaujímali, niekto do mňa vrazil. Obaja sme spadli do hranatých kamienkov medzi dav študentov. Čo najrýchlejšie som vstal, zodvihol som si cestovnú tašku a oprášil sa.
| Osoba, ktorá do mňa vrazila bol chalan asi v mojom veku ak nie mladší. Sedel na zemi v kamienkoch a držal si hlavu akoby ho bolela.
| „Si v poriadku?" naklonil som sa k nemu on však nereagoval len vystrúhal bolestivú grimasu. Nevedel som čo mám robiť. Nemohol som ho tam len tak nechať. „Čo ti je?"
| „Choď preč, tvoj súcit ma zabije." vyhŕkol so slzami v očiach. Čo sa mu mohlo také strašné stať? A čo tým myslel, že môj súcit ho zabije? 
| Vzal som jeho ľavú ruku a prehodil som ju okolo svojho krku. Zodvihol som ho a pomaly sme kráčali vpred. Keď ostatný videli, že ideme radi odstúpili, aby nás pustili. Aj riaditeľka skončila vo svojom monológu a vpustila nás do budovy. 
| Vstupná hala bola obrovská. Steny boli obložené bledožltým kameňom menším ako na povrchu budovy. Biela dlážka bola tak naleštená, že som sa v nej videl. V strede miestnosti visel zlatý luster ako v kostole. Pod ním bol veľký hnedý koberec a na ňom dve veľké červené kožené pohovky. 
| Oproti vstupným dverám boli dvoje schody. Jedny boli na ľavej strane mierne stočené doprava a druhé naopak. Napravo od vchodu bolo do steny vložené sklenené okienko s nápisom vrátnica. Na druhej strane sedela akási pani. Mala vlasy pieskovej farby zviazané do uzla, bledú pleť. Na sebe mala bielu blúzku. Niečo si písala pávím pierkom- takým dokonalým akoby ho práve vytrhla mladému pávovi- na akýsi hnedý papier, ktorý bol dookola obhorený .
| Napravo i naľavo bolo veľa úplne rovnakých dvier s rôznymi nápismi ako riaditeľňa, knižnica, zborovňa, ... Posledné dvere naľavo mali ceduľu s nápisom izby. Hneď oproti bola ošetrovňa. 
| Hneď ako nás vrátnička zbadala nechala svoju prácu tak a odišla. 
| „Vydrž ešte chvíľu už tam budeme." snažil som sa ho upokojiť.
| „Daj mi pokoj, ubližuješ mi." vyjachtal zo seba držiac si hlavu druhou rukou. Ako mu ubližujem? Snažím sa mu len pomôcť. Síce som v mágii len začiatočník, ale nemohol som ho tam len tak ne zemi nechať. 
| Netrvalo dlho a vrátnička dobehla na pomoc. „Čo sa stalo?"
| „Netuším. Vrazil do mňa, spadli sme na zem a odvtedy sa drží za hlavu." zreprodukoval som.
| „Choďte preč, chcete ma zabiť?" trval na svojom. Očividne to už nezvládal. Začal ma prepadať strach. Čo ak to neprežije, nech je to čokoľvek?
| Vrátnička si prehodila cez krk jeho pravú ruku. Vyrazili sme smerom k ošetrovni keď vtom niekto rýchlo zbehol dole schodmi a volal na vrátničku.
| „Harriet, čo sa deje? Cítim strach a obavy." muž až dychčal. Bol to vysoký pán- zrejme profesor- s vlasmi čiernymi ako uhoľ. Na sebe mal pásikavý hnedo- žltý sveter, čierne menčestrové nohavice a dokonale vyleštené kožené topánky. 
| „Že vraj sa títo dvaja zrazili a odvtedy sa s ním deje toto," ukázala na neznámeho chalana. „Chceme ho zobrať na ošetrovňu, Astarte by si s ním mala poradiť," dodala. Astarte? Harriet? Kto vymýšľa také mená? 
| „O tom pochybujem. Niežeby bola Astarte neschopná, ale v tomto nič nezmôže. Ja sa oňho postarám." navrhol.
| „Keď myslíš. Hlavne mu neublíž." vzala mu bezvládnu ruku a dala si ju dole z krku. Profesor rýchlo nahradil Harriet.
| „A čo ja?" spýtal som sa.
| „Ty sa choď zaregistrovať na vrátnicu než riaditeľka skončí s prejavom, aby ti niekto nevyfúkol izbu." usmial sa a odkráčal s pacientom preč.
| „Tak poď, zaregistrujem ťa," povedala Harriet a prešla za svoje okienko a odsunula ho, aby sa mohla so mnou rozprávať. 
| „Takže, meno?" 
| „Filip Hranecký." Zapísala si a pozrela sa do nejakých papierov. 
| „Už viem, ty si ten čo čaroval na verejnosti. Neboj, takých je tu viac." Cítil som sa zahanbene. 
| „To nebolo na verejnosti. Len príliš blízko smrteľníkov."
| „Nevieš, že je to nebezpečné? Ale nebudeme to tu teraz rozoberať." Vytiahla si akýsi dlhý zoznam, asi zoznam študentov. „Aké chceš číslo izby?"
| „Deväť." vyhŕkol som bez rozmýšľania. Devina bola vždy moje šťastné číslo.
| „Máš ju mať." Zapísala si a zavrela zoznam. Potom si zobrala kartičku napísala na ňu moje meno a číslo izby a podala mi ju. „Všetky pomôcky máš v izbe."
| „Ďakujem." Napravil som si popruh na cestovnej taške a vyrazil sa pozrieť ako vyzerá izba.